Tento blog píšem z pozície žiaka prvého ročníka gymnázia, netvrdím, že nižšie sa nachádza návod na vyriešenie celého problému ohľadom extrémizmu, no popíšem ho z pohľadu chalana, ktorý je dennodenne v kontakte s mladými ľudmi, ktorí v extrémizme vidia riešenie.
Prečo volia extrémistov?
Druhá Ficova vláda mala až príliš veľa „nevyriešených“ káuz, ktoré sa veľmi riešili najmä medzi mladými, no trochu inak, ako u starších. Veľa žiakov v mojom veku totiž nevie, ako napríklad taká vláda vzniká. Nevedia, že na to, aby mohla vláda vzniknúť musí mať dôveru parlamentu – dostatok poslancov, nevedia rozlíšiť opozíciu od koalície a už vôbec nie ľavicu od pravice.
Myslia si, že akonáhle je niektorá strana zvolená do parlamentu, tak je vo vláde, rozhoduje o všetkom, čo sa v tomto štáte stane a pod. Tým pádom sú pre nich všetky štandardné politické strany zlé a potom sa pri výbere strany, ktorú budú voliť, často prikláňajú k tej, ktorá najviac kričí, že vyrieši všetky ich problémy a má jednoduché riešenia, ktoré sa im zdajú byť rýchle a efektívne.
Druhý významný problém tvoria alternatívne médiá, ktoré sú najmä po Facebooku rozťahané viac ako dosť. Málokto si po strete s nimi dá námahu overiť, či sú informácie ktoré šíria skutočne pravdivé, nakoľko obrázok dotrhaného dvojročného dieťatka spojeného so slovom „IMIGRANTI!!!“ je oveľa „zaujímavejší“ než fakt, že to dieťatko je z druhej strany zemegule a bolo obeťou domáceho násilia v bielej rodine.
Je možné zmeniť ich zmýšľanie?
Kotlebovoličov by som z môjho aktuálneho pohľadu rozdelil do troch kategórií, prvú tvoria tí, ktorí sú presvedčení, že len extrémisti a fašisti sú to jediné, správne riešenie a budú to tvrdiť za každú cenu.
Druhú skupinu tvoria tí, čo sú ochotní o tejto problematike diskutovať, no aj tak každý rozhovor zakončia slovami „aj tak ho budem voliť“. Zmeniť zmýšľanie tejto skupiny je možné. Viem to z vlastnej skúsenosti, no zabralo mi to veľmi veľa času a úsilia.
Tretia skupina sú nerozhodnutí a tí, ktorým „je to jedno“. U tejto skupiny je najdôležitejšie, aby sa im venovali najmä rodičia a učitelia. Ide totiž o to, že to, že im to je jedno neznamená, že nebudú voliť. Znamená to, že sa „stočia“ na tú stranu, ktorá sa na nich nalepí ako prvá a keďže – ako som písal vyššie – trávia veľa času na Facebooku kde na nich letí jeden HOAX za druhým, tak si môžete domyslieť, ako asi to dopadne, keď nebudú mať možnosť spoznať druhú stránku veci.
Ako s mladými správne komunikovať?
Za najzásadnejšiu vec považujem to, že musia mať pocit rovnocennosti s tým, kto tvrdí opak. Ak budú mať pocit menejcennosti, ich presvedčenie to len posilní.
Keď som vyššie napísal, že úspešná debata s druhou skupinou zaberie veľa času, nemyslel som tým deň, týždeň ani mesiac. Dôležitá je debata od rodičov aj učiteľov založená na faktoch a porovnaniach s minulosťou.
Tým samozrejme nechcem povedať, že učitelia by mali zahodiť učivo a na hodinách sa venovať len kotlebovoličom, no myslím si, že 5 minútová debata počas toho, ako niekto cez hodinu spomenie Mariána Kotlebu, by nezaškodila.
Osvienčim nepomôže…
…ak nebudeme konkrétnejší.
Nesúhlasím totiž s tvrdeniami, že samotné exkurzie do koncentračných táborov zmenia myslenie mladých ľudí. Celá táto myšlienka sa síce javí ako fajn nápad, no má jeden problém. Pred ani po exkurzii so žiakmi nikto nevedie rozhovor na danú tému dlhší ako 2-3 minúty a potom to môže vyzerať aj takto:
Ja: No čo, ako to celé vnímaš? Spolužiačka: Muselo to byť zlé, ale nejako veľmi to na mňa nevplývalo. Ja: Takže ešte stále chceš voliť kotlebovcov? Spolužiačka: Samozrejme že áno. Ja: A tebe nevadí, že oni - podľa toho, čo sa po mňa dostalo - údajne tvrdia, že by sa malo zredukovať obyvateľstvo, alebo že by sa mali obnoviť pracovné tábory z minulosti, pretože sa osvedčili? Spolužiačka: No a čo, je mi to jedno, aj tak ho budem voliť. (následne sa otočila ku mne chrbtom a ďalej nekomunikovala)
