V časoch ruskej invázie na Ukrajine je internet zahltený ruskou propagandou. Slová ako denacifikácia pomaly strácajú svoj pôvodný význam. Práve preto je stále dôležitejšie pripomínať si dejiny v celku a hlavne tak, ako sa skutočne stali. O zásluhách ruských vojakov pri denacifikácii Európy sa toho dnes dočítame všade veľa. Už menej sa však hovorí o tom, čo Druhej svetovej vojne predchádzalo a aké bolo postavenie Sovietskeho zväzu v prvých rokoch vojny. Poďme sa teda bližšie pozrieť na tú časť histórie, na ktorú by v Kremli najradšej zabudli – Pakt Molotov-Ribbentrop. Dnes je to totiž presne 83 rokov od jeho podpisu.
Čo paktu predchádzalo?
Adolf Hitler si uvedomoval, že ak chce napadnúť Poľsko, potrebuje si byť istý, že nebude musieť bojovať na viacerých frontoch naraz. A keďže dohoda s demokratickými krajinami na západe bola nepravdepodobná, rozhodol sa hľadať pochopenie u autoritára na východe.
Stalin dohode s nacistickým Nemeckom spočiatku veľmi naklonený nebol, no situácia sa zmenila po Mníchovskej konferencii v septembri 1938. Práve vtedy si uvedomil, že dohodu o kolektívnej bezpečnosti s Francúzskom a Veľkou Britániou sa mu uzavrieť nepodarí. Teda aspoň nie za podmienok, aké by si on sám predstavoval. Nasledovala teda zmena sovietskej zahraničnej politiky. Inklinácia k dohode s nacistickým Nemeckom bola viditeľná už začiatkom roku 1939.
Konkrétne 3. mája 1939 sovietsky vodca Josif Stalin odvolal ministra zahraničia Maksima Litvinova a nahradil ho Vjačeslavom Molotovom. Problém s Litvinovom nebol len v tom, že bol zástancom kolektívnej bezpečnosti, no zároveň to bol Žid. Krátko po tejto personálnej výmene sa začali rokovania s nacistickým ministrom zahraničia Joachimom von Ribbentropom.
Konečným výsledkom týchto rokovaní bol takzvaný Pakt o neútočení, podpísaný ráno 24. augusta 1939 už spomínanými ministrami zahraničia Vjačeslavom Molotovom na ruskej a Joachimom von Ribbentropom na nemeckej strane. Práve podľa nich bol tento dokument, podpísaný v Moskve za prítomnosti Stalina, aj pomenovaný.
Hitlerovi už nič nebránilo napadnúť Poľsko a tým odštartovať najväčší vojnový konflikt v histórii ľudstva. Sovietom sa teda podpisom paktu síce skutočne podarilo oddialiť začiatok vojny s Nemeckom. To však nič nemení na fakte, že ním zároveň nacistom umožnili vojnu ako takú začať.
Nešlo len o vzájomnú neutralitu
V tejto nacisticko-sovietskej dohode o neútočení však nešlo len o vzájomnú neutralitu, ako bolo oficiálne deklarované. Pakt Molotov-Ribbentrop obsahoval aj tajný protokol, ktorého cieľom bolo prekresliť mapu Európy. Tento dokument podrobne popisoval jej rozdelenie na príslušné sféry vplyvu.
Sovietsky zväz mal na základe dohody s nacistickým Nemeckom anektovať Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu či severné Rumunsko. Do ZSSR mali byť začlenené aj západné časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli predtým súčasťou Poľska. Okupovanie týchto území vyústilo do deportácií a zabitia tisícov ľudí. ZSSR si tým zároveň pripravilo pôdu pre nadvládu vo východnej Európe. Po skončení vojny teda tieto štáty čakali roky za železnou oponou.
Tajný protokol zároveň dokazuje, že Sovietsky zväz Pakt Molotov-Ribbentrop nepodpísal len z nutnosti. Ruská strana často tvrdí, že mal byť len nástrojom na ochranu, oddialenie boja proti nacistickému Nemecku či že mal zabrániť “protisovietskemu spojenectvu” medzi Západom a nacistickým Nemeckom. Dokument však ukazuje, že v skutočnosti z neho ZSSR plánovalo profitovať.
Sovieti ako Falzifikátori dejín
Debaty o existencii tohto protokolu sa stali asi najkontroverznejším aspektom celého paktu. Napriek tomu, že kópie dokumentu boli zverejnené v západných médiách, oficiálnou politikou ZSSR bolo vytrvalé popieranie jeho existencie. Samotný Molotov až do svojej smrti kategoricky odmietal, že by niečo také kedy jestvovalo.
Politika popierania vychádzala zo Stalinovho písomného odmietnutia tvrdení týkajúcich sa sovietsko-nacistickej spolupráce. Tie boli publikované sovietskym ministerstvom zahraničia v knihe s názvom Falzifikátori dejín z roku 1948. Stalin knihu osobne editoval, škrtal a celé jej časti prepisoval ručne písanými poznámkami. V knihe tvrdí, že počas podpisovania paktu Hitlerovu požiadavku podieľať sa na rozdelení sveta na sféry vplyvu odmietol.
Táto verzia v ZSSR pretrvávala v historických štúdiách, oficiálnych vyjadreniach, memoároch či učebniciach až do konca 80. rokov. Sovietsky zväz sa k spolupráci s nacistami prvýkrát priznal až v ére perestrojkových reforiem Michaila Gorbačova.
Pakt Molotov-Ribbentrop očami súčasného Ruska
Dnes už je existencia paktu aj s tajným protokolom nepopierateľná. Ani to však Kremľu nebráni v snahách o jeho bagatelizáciu. Ruský prezident Vladimir Putin síce raz odsúdil pakt ako „nemorálny“, odvtedy sa však o ňom nezmieňuje. A keď ho aj náhodou spomenie, robí tak len preto, aby jeho význam zľahčoval.
Diskusia o pakte je v Rusku stále tabu. Jeho obyvatelia do značnej miery prijali sovietsky príbeh o tom, že Druhá svetová vojna sa nezačala všeobecne známym dátumom, teda 1. septembra 1939, keď nacistické sily zaútočili na Poľsko, ale až v roku 1941, keď Hitler zaútočil na Sovietsky zväz. Práve tým totiž platnosť paktu zanikla.
Ako vysvetlil historik z Centra pre súčasné dejiny Jan Claas Behrends: „Moskva z rozprávania o roku 1939 veľa nezíska. Akékoľvek zameranie sa na pakt je v rozpore s mýtom o Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá zobrazuje USA ako obeť a necháva vojnu začať až v roku 1941. Ak však upriamime pozornosť na rok 1939, tento základný príbeh dekonštruujeme.“
Zdroje: BBC, RFERL, BBC News, Britannica
