Dať deviatakom 3 hodiny dejepisu týždenne nestačí

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky na tento školský rok prišlo s viacerými „reformami“. Nižšie sa posnažím rozpísať a vyjadriť sa k jednej z nich, nakoľko som presvedčený, že je to potrebné. Vopred hovorím, že nie som odborník na danú tému, no som študent, ktorého dejiny bavia a zaujíma sa o ne (najmä čo sa 20 storočia týka).

O čo ide?

Ministerstvo prišlo s „reformou“ ktorá upravuje počet hodín dejepisu v 9 triede základných škôl, teda presnejšie pridáva jednu hodinu týždenne navyše (z dvoch budú po novom tri). Peter Krajňák (Most-Híd) – štátny tajomník ministerstva školstva – povedal pre RTVS, že sa usúdilo, že práve v 9. ročníku, v ktorom sú študenti, ktorí vnímajú politické dianie potrebujú hlbšie poznať naše dejiny. To je síce zaujímavé zistenie, problém je však najmä podľa môjho názoru niekde inde ako v malom počte hodín.

 

Čo je zlé na 3 hodinách dejepisu týždenne?

Na samotnom nápade troch hodín dejepisu týždenne zlé nie je nič. Problém však je, aké hodiny dejepisu to budú. Problémom (nielen) dejepisu na slovenských školách totiž rozhodne nie je počet hodín, ale spôsob výučby a samotné učebnice.

archívna snímka deň Hlinkovej mládeže

Možno sa pýtate, čo je zlé na učebniciach. Ono by sa to dalo povedať najjednoduchšie asi tak, že sú plné ničoho. Sú písané „odzadu“ a nejakú zmysluplnú časovú osnovu v nich nájdete asi len ťažko. Zatiaľ čo jedna téma sa venuje dianiu v roku 1942, tá o stranu vedľa je o 4 roky pozadu. Teda, aby som bol presnejší – mám na mysli tú stranu bližšie ku koncu. Takýto „dej“ má za následok to, že je z neho väčšina žiakov úplne pomýlená a namiesto toho, aby sa snažili mu pochopiť sa ho biflia, pretože je to pre nich častokrát jediné východisko – teda ak sa ho vôbec biflia.

Ďalším problémom je (ako som vyššie spomínal) spôsob výučby. Dejepis na niektorých školách učia učitelia, ktorí sa okolo neho ani len nezatočili a namiesto vysvetľovania sa venujú skôr podporovaniu žiakov, ktorí sa biflia, nakoľko je s tým oveľa menej roboty. To spôsobuje aj nespravodlivé ohodnotenie žiakov, kedy tí, ktorí vedia čo sa stalo, no možno si nezapamätajú presné dátumy, či sa im možno mýlia niektoré názvy miest dostanú horšie známky ako tí, ktorí sa učivo nabiflili a koniec koncov z neho spravidla tak pol dňa po písomke nevedia absolútne nič.

Tiso a Hitler pred vlakomPočul som tiež argument, že viacero hodín bude môcť umožniť napr. učenie sa pozeraním dokumentov či pod. Pravdu? Neverím tomu. Ak budú dejepis vyučovať ľudia, ktorí mu nerozumejú a nevedia sa v ňom zorientovať ani len oni sami, je naivné myslieť si, že príde k zlepšeniu. Na dejepise sa večne nestíhalo (teda aspoň čo si pamätám) a viacero hodín prispeje jedine k tomu, že už sa stíhať síce bude, ale to je asi všetko. Na žiadne dokumenty či diskusie vo väčšine prípadov nebude čas. A povedzme si úprimne, aký význam má diskusia chalana, ktorý ospevuje Tisa argumentami podloženými HOAXmi s učiteľom, ktorý pomaly ani nevie, kým presne bol? Výsledok takejto diskusie by bol len ten, že by sa na neoverené „fakty“ z úst toho chalana, ktorý je presvedčený, že Jozef Tiso je záchranca národa len nalepili ostatní.

Ako by sa mal dejepis učiť?

Ešte predtým, ako prestanem frflať znovu pripomeniem, že som žiak druhého ročníka gymnázia a história ma baví a zaujíma. Nie som expert na školstvo, no som jeden z tých, ktorých sa tie zmeny dotýkajú (ak si odmyslíme fakt, že v časovej rovine možno 10-15 rokov sa nás to dotýka všetkých).

Moja generácia je možno posledná, ktorá má možnosť počuť autentické príbehy ľudí, ktorí holokaust prežili. Napriek tomu, akoby tento fakt ani neexistoval. Ak by som nezaložil projekt Mladí proti fašizmu, s veľkou istotou by som sa po človeka, ktorý je ochotný rozprávať svoj príbeh možno ani nedostal. Ibaže túto možnosť nemá každý aj keď by väčšina z nás mohla. Samozrejme, že je nereálne, aby jedna osoba, ktorá má svoj vek obehala všetky školy na Slovensku len pre to, aby porozprávala svoj príbeh. No som presvedčený, že namiesto tých x sedení v kultúrnom dome na rôznych podujatiach, na ktorých sme poväčšinou ,,spali“ by boli 2 hodiny strávené v tom kultúrnom dome na diskusii s čo i len jediným človekom, ktorý holokaust prežil miliónkrát lepšie pre nás všetkých.

Pani-Mosnáková-archívna

E. Mosnáková – žena ktorá prežila holokaust

Ďalšia vec je učenie sa v škole. Po príchode na gymnázium som sa naplno presvedčil, že hodina strávená s tým správnym učiteľom sa zaobíde aj bez učebnice. Vedel by som rozprávať o minimálne 2-3 predmetoch, na ktorých som za celý prvý ročník na gymnáziu neotvoril učebnicu ani ja a ani moji spolužiaci. Napriek tomu ich vieme, pretože nám ich vysvetľoval človek, ktorý sa o danú vec zaujímal a rozprával nám príbehy, zaujímavosti a viedol diskusie, ktoré stáli za to. Výsledkom toho bolo, že učivo sa naučili aj tí, ktorých nezaujímalo a to bez toho, že by boli nútení sa ho bifliť.

Ďalej som presvedčený, že len perfektná diskusia a perfektné príbehy nestačia. Skúšanie totiž tiež robí svoje. Napriek tomu, že vedieť informácie zoradiť na časovej osi je rozhodne dôležité, často sme boli nútení učiť sa presné dátumy či povedať dej od slova do slova tak, ako je v učebnici a tým sa znovu vraciam k tomu, čo som spomínal vyššie. Pre väčšinu z nás nemalo význam vedieť, že napríklad druhá svetová vojna sa začala práve 1. septembra 1939, takže sa celý dátum nabiflili a teraz si veľká časť z nich nepamätá ani ten rok, nie to ešte deň. Možno sa nezdá až taký problém, naučiť sa jeden dátum, no celé je to o tom, že ten dátum nie je jeden, ale v každom učive ich bolo niekoľko, čo u väčšiny len spôsobovalo mýlenie si daných udalostí. Som presvedčený, že pokiaľ skúšanie nebude zamerané na prerozprávanie deja ako príbehu, tak ku zmene nepríde.

Treba byť konkrétny

Ďalšia vec, ktorú mnoho ľudí zanedbáva (možno sa boja a možno si to neuvedomujú, no je to tak) je pomenovávanie presných vecí. A pre lepšie pochopenie toho, čo presne myslím uvediem ako príklad náš zájazd do Osvienčimu.

12745399_183241388712396_332328210674764058_n-1Ak zanedbám fakt, že sme pred zájazdom nevenovali čas bližšiemu porozumeniu danej veci (napr. zhliadnutím nejakého dokumentu), tak žiadny z učiteľov za celú dobu zájazdu nepoukázal na to, že sú v politike a dokonca aj v parlamente ľudia, ktorí proti holokaustu a násiliu páchanom na nevinných ľuďoch vôbec nič nemajú. Je síce pravda, že jeden z nich niečo také naznačil, no to rozhodne nestačí a pokiaľ nebudeme ukazovať na konkrétnych ľudí a politické strany, tak nemôžeme očakávať zmenu.

Na záver by som ešte rád doplnil jednu vec. Pokým budú v politike „nedotknuteľní“ ľudia, pokiaľ nezačnú odstupovať ministri, či padať celé vlády kvôli politickým kauzám, tak tých hodín dejepisu môže byť aj 20 za týždeň a nič sa nezmení. 


Zdroj titulného obrázka