Imrich Karvaš – muž, ktorý financoval povstanie a oklamal Tisa

Imrich Karvaš prežil koncentračné tábory, oklamal Tisa a pre SNP zachránil 3 miliardy korún.

Imrich Karvaš sa narodil vo Varšanoch pri Leviciach v roku 1903. Po štúdiu na skalickom gymnáziu sa rozhodol študovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa neskôr zamestnal a jeho akademický rast mohol začať. Získal štipendium, vďaka ktorému sa v rokoch 1926-27 dostal na štrasburskú a parížsku univerzitu, kde študoval hospodárske právo. Už v roku 1930 bol docentom a o štyri roky neskôr mimoriadnym profesorom.

Okrem akademickej kariéry sa Karvaš hneď po získaní titulu venoval aj tej profesijnej. Bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory, Zväzu slovenských bánk či spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V roku 1937 sa zúčastnil prednáškového turné v USA.

V roku 1938 sa mal stať profesorom Karlovej univerzity, no Prahu nakoniec obsadili nacisti. Spolu s rodinou sa teda vrátil na Slovensko, kde sa stal ministrom priemyslu, obchodu a živností v československej vláde v rokoch 1938-1939.

Imrich Karvaš v Slovenskom štáte

V marci roku 1939 vzniká Slovenský štát, kde má Jozef Tiso s Karvašom iné plány. V tom istom roku mu navrhol miesto prvého guvernéra Slovenskej národnej banky. Karvaš však v mnohom nesúhlasil s politikou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá bola pri moci a odmietal do strany vstúpiť.

„Keď ma Tiso vyzval na spoluprácu, upozornil som ho, že sa nepokladám za vhodnú osobu, lebo mám všetky možné nedostatky. Som posledným československým ministrom obchodu, slobodomurárom, manželka je Češka a evanjelička a napokon som socialistického presvedčenia,“ opísal svoje prijatie Imrich Karvaš v knihe Moje pamäti: v pazúroch gestapa.

Tiso však vo funkcii túžil po Karvašovej profesionalite a tak sa Imrich Karvaš dostal do čela významnej inštitúcie, odkiaľ ho mohol odvolať len samotný Tiso. Od začiatku bol však v kontakte s neskoršími odbojovými skupinami, napríklad s Vavrom Šrobárom. Zároveň sa však snažil o to, aby krajina prosperovala.

V období druhej svetovej vojny bolo hospodárstvo Slovenského štátu a nacistického Nemecka zmluvne previazané, čo v preklade znamenalo, že všetko, čo Slovensko vyrábalo, bolo použité pre potreby nacistov, napriek týmto neľahkým podmienkam však dokázal Karvaš ekonomiku udržiavať.

Slovenské národné povstanie

Ako guvernér Slovenskej národnej banky si uvedomoval podriadený vzťah Slovenska k Nemecku. Napriek tomu sa na rokovaniach snažil dostať krajinu do rovnocenného postavenia a nebál sa robiť ani riskantné rozhodnutia. Keď si nacisti vyžiadali 42 ton slovenského striebra pre svoje potreby, rozhodol sa premeniť ho na mince. Keď pricestovala nemecká delegácia, ospravedlnil sa, že už neexistujú.

Karvaš taktiež nesúhlasil s arizáciou a žiadal prešetrenie toho, čo sa deje so Židmi v Poľsku. Okrem toho taktiež vydával takzvané Biele karty – výnimky pre pracujúcich Židov, ktorí vďaka nim nemuseli ísť do koncentračného tábora. V roku 1942 sa stal aj predsedom Najvyššieho úradu pre zásobovanie. O rok neskôr sa začal aktívne zapájať do protifašistického odboja.

„Mal problém vyrovnať sa s tým, do akej miery sa zastať Židov, aby ho neodvolali z funkcií, kde pripravoval veci pre Slovenské národné povstanie, do ktorého sa zapojil už v roku 1943. Zabezpečoval ho finančne aj materiálne,“ vysvetľuje Milan Karvaš pre denník SME.

Vďaka tomu, že bol predsedom Najvyššieho úradu pre zásobovanie presunul 3 miliardy korún z trezorov v Bratislave do Banskej Bystrice – centra pripravovaného Slovenského národného povstania. Spolu s peniazmi premiestnil taktiež státisíce litrov benzínu či zásob potravín pre povstalcov na niekoľko mesiacov vopred. Tie prispeli k tomu, že povstalecká armáda dokázala na strednom Slovensku s nacistami bojovať až do 28. októbra 1944.

Zadržanie gestapom

Karvaša však krátko po vypuknutí povstania odhalilo a zadržalo gestapo. Následne ho previezlo do Berlína, kde bol mučený a vypočúvaný, následkom čoho bol na jedno oko slepý a trpel epileptickými záchvatmi. Ako politický väzeň bol neskôr odsúdený na smrť za sabotáž nemeckého hospodárstva. Na tú si mal počkať v koncentračnom tábore. Vystriedal ich niekoľko, od Flossenbürgu, Dachau, Innsbrucku až po Niederdorf. Nakoniec ho presunuli k talianskemu jazeru Laggo di Braies.

Deň predtým ako mala byť vykonaná jeho poprava, sa však niekoľko vojakov rozhodlo rozkaz ignorovať a vyčkať na príchod Američanov, ktorí už v tom čase postupne obsadzovali Taliansko. Keď sa nakoniec k jazeru dostali, nemeckí vojaci im Karvaša odovzdali. Karvaš teda akoby zázrakom unikol trestu smrti.

Po vojne sa vrátil na Slovensko. Tu sa opäť stretol so svojou rodinou, ktorá prečkala SNP na povstaleckom území stredného Slovenska a neskôr sa stal profesorom Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Odmietol však vstúpiť do Komunistickej strany a po vykonštruovanom procese bol v roku 1949 umiestnený do väzenia. Po roku ho kvôli zlému zdravotnému stavu prepustili a vysťahovali z Bratislavy do Tatier.

V roku 1958 bol znovu odsúdený pre údajnú špionáž a velezradu, až na 17 rokov. Dva roky na to dostal amnestiu, no z väzenia vyšiel v zúboženom stave. Svet opustil v roku 1981, kedy sa mu stal osudným jeho tretí infarkt.

^{Zdroj: SME, Interez}