Jasenovac – koncentračný tábor v ktorom bolo aj nacistom zle

„Mladí chlapi v uniformách vyberajú z radu ďalšieho. Vystrašený pán vo veste a košeli je donútený kľaknúť si. Vzpiera sa. Niekoľkí uniformovaní sa postavia za neho, dvaja vedľa neho. Jeden drží zajatca za vlasy, druhý vezme pílku a priloží ju obeti na krk. Urobia si fotografiu na pamiatku a potom chlapíkovi odpília hlavu.

V tom istom čase pár desiatok metrov od nich berie uniformovaný mladík do rúk ďalšie bábätko a s poriadnym švihom ho hádže o murovanú stenu. Jeho kolegovia zatiaľ zabíjajú chorú babičku kladivom a sekerou.

Pri rieke si vyberajú malé deti ďalší kati, s rehotom ich hádžu do vody. A tam, kdesi medzi, je tehelňa s pecami. Uniformovaní do nich hádžu, koho si zmyslia, a upaľujú ich zaživa. Už ich nebaví vypichovať oči hákmi a sťahovať ľudí z kože. Škoda guliek a plynu, keď to ide aj lacnejšie.“ – napísal o koncentračnom tábore Jasenovac Karol Sudor v článku Denníka N.

Jasenovac (nazývaný tiež Osvienčim Balkánu) je vyhladzovací tábor ktorý bol založený v Nezávislom štáte Chorvátsko – v auguste roku 1941 – na území obcí Jasenovac a Stara Gradiška ktoré sa nachádzali asi 115km juhovýhodne od Záhrebu. Bol miestom genocídy najmä Srbov, Židov, Rómov a rôznych odporcov režimu. Počet obetí sa odhaduje niekde medzi 500 000 – 700 000.

Tvorilo ho 8 podtáborov s celkovou rozlohou cca 200 kilometrov štvorcových. Podtábory boli vyčlenené pre konkrétne skupiny obyvateľstva, napríklad pre Rómov, či dokonca pre deti.

V ovzduší bolo údajne cítiť zápach krvy, rozkladajúcich sa tiel, zvratkov a pod. Na ľudí sa bežne strieľalo vovnútri skromných príbytkov. V okolí sa tiež zdvíhala hmla z krvi.

Tak, ako v každom inom „koncentráku“, aj tu sa tvrdo pracovalo = viac ako 12 hodín ťažkej práce denne. Kto mal s týmto problém, bol zbitý až do krvi. K tomu celému bola na raňajky podávaná polievka ktorú tvorila voda zmiešaná so škrobom, na obec bola fazuľa a to isté aj na večeru. Voda sa pila z rieky Sáva na ktorej leží tábor.

Pozrite si tiež: Mauthausen-Gusen

Veľká potreba sa vykonávala do jám, ktoré boli pokryté doskami, no tie boli labilné a pády do jám a následná smrť udusením boli údajne veľmi časté. Pri povodniach dokonca dochádzalo k pretekaniu a tak boli výkaly úplne všade.

Prikrývky ktoré boli v táboroch nedostačovali a tak ľudia zomierali na podchladenie, no veľmi časné boli aj choroby ako týfus, úplavica a chrípka. Lieky boli nedostupné pretože podľa vodcov režimu v Nezávislej republike Chorvátsko boli lieky využité na menšinách len strata peňazí.

Systematické vyvražďovanie sa delilo na mechanické (v plynových komorách) a manuálne. Keď dozorcov prestalo baviť sťahovanie ľudí z kože za živa, vypichávanie očí, vyrezávanie orgánov z živých tiel a pod., tak sa uchýlili k hádzaniu živých ľudí do spalovní, pochovávaniu za živa, hádzaniu malých bábätiek o stenu či do rieky. Dozorcovia každý deň prečítali zoznam ľudí ktorý budú „obesení“ na žeriave Granik nad riekou Sáva. Nebolo to však obyčajné obesenie, ľuďom najprv na nohy a ruky pripevnili ťažké závažia, potom im prerezali črevá a až následne ich obesili s tým, že mŕtve telá padali priamo do rieky.

Tábor bol oslobodený v apríli 1945 kedy sa k nemu priblížili partizáni. V tomto období cca 600 väzňov naplánovalo vzburu. 516 z nich bolo zavraždených a 84 utieklo. Krátko pred opustením tábora bol dozorcami podpálený. Správca Jasenovacu (vtedy 20 ročný) Dinko Šakić bol v roku 1998 odsúdený za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti na 20 rokov. Po vyrieknutí verdiktu sa začal smiať a povedal, že nič z toho neľutuje a urobil by to znovu.

^{Zdroj: en.wikipedia.org, Refresher}