V koncentráku ju zachránilo, že mama robila v kuchyni, do Palestíny išla tri roky

Judith Königsberg žije viac ako šesťdesiat rokov v izraelskom kibuci Ha-Chotrim. Do krajiny prišla v necelých dvadsiatich rokoch so skupinou sionistov zo Slovenska.

Judith Königsbergová.  Foto – Post Bellum

 

Cesta Judith Königsbergovej do židovskej domoviny bola dlhá a zložitá, hoci dnes sa pri rozprávaní usmieva. „Tvrdili nám, že o šesť týždňov, maximálne šesť mesiacov budeme v Palestíne, ale naša cesta sem trvala takmer tri roky,“ poznamenáva.

Sionistka od detstva

Narodila sa v roku 1929 v židovskej sionistickej rodine v Nitre ako Judita Marosi, ale detstvo prežila v Nových Zámkoch.

„Otecko žil pred svadbou v Palestíne, a keď sa do Československa vrátil a oženil sa, už na Slovensku zostal. Rodičia boli sionisti, ale nie takí silní, aby do Palestíny odišli,“ opisuje.

Rodina slávila hlavné židovské sviatky, ale rodičia neboli príliš pobožní, Judith ich pomerne výstižne charakterizuje ako „európskych Židov“.

Už od detstva bola členkou sionistického hnutia, organizácie Makabi hacair. „Počas stretnutí sme niečo vyrábali, učili sme sa trochu hebrejsky a spievali sme hebrejské pesničky,“ opisuje.

Doma sa hovorilo po maďarsky, a tak keď na jeseň 1938 južné Slovensko pripadlo po Viedenskej arbitráži Maďarsku a Judith Königsberg nastúpila do maďarskej školy, nemala s jazykom problém. Dlho však v škole nezostala, pretože ju ako Židovku vylúčili.

S ročnou sestrou Noemi, Judith mala vtedy šesť. Foto – Post Bellum

Zostali sme spolu

Do marca 1944, keď do Maďarska prišli nacisti, mohla rodina zostať doma. Postihli ju však protižidovské nariadenia a obmedzenia a prarodičov hneď v prvých transportoch v roku 1942 deportovali do Osvienčimu.

Po okupácii na jar 1944 sa situácia zásadne zmenila. Judith Königsberg s rodičmi a sestrou Noemi museli opustiť dom a dostali pridelený priestor v gete v Nových Zámkoch.

Po niekoľkých týždňoch ich spolu s ďalšími Židmi z okolia sústredili v tehelni, ktorá slúžila ako zhromaždisko transportov. V máji 1944 odchádzali do Osvienčimu: „Vtedy som videla otecka naposledy. Sestra, mamička a ja sme zakrátko z Osvienčimu odišli do Bergen-Belsenu.“

Bergen-Belsen opisuje, ako mnohí ďalší pamätníci, ako „posledné miesto na zemi. Hlad, choroby, vši… Pri živote nás držalo to, že mamička pracovala v komande, ktoré nosilo jedlo z kuchyne do barakov, takže dostávala porciu navyše. Nádej nám dodávalo však najmä to, že sme zostali všetky tri spolu“, priznáva Judith Königsberg.

V Bergen-Belsene sa dočkali oslobodenia a v lete 1945 sa vrátili na Slovensko. Zostali v Nitre, kde sa zišli s ďalšími členmi rodiny, ktorí prežili holokaust.

„Rodičia pochádzali z početných rodín a len časť ich bratov a sestier sa po vojne vrátila,“ rozpráva. „Otecko počas vojny zahynul. O jeho osude nič konkrétneho nevieme, len to, že neprežil.“

Dvanásťročná Judith Marosi. Foto – Post Bellum

Nič nás nemôže zastaviť

Mamička, ktorá pred vojnou nepracovala, mala teraz na starosti dve dospievajúce dcéry a materiálne aj finančne na tom bola veľmi zle. Obchod ani dom sa im nevrátili, istý čas, než sa začala živiť šitím, žila z podpory príbuzných a sociálnych organizácií.

Mladšia sestra Noemi mala navyše tuberkulózu. Aj preto sa Judith v lete 1945 rozhodla, že nastúpi do preškoľovacieho kurzu hachšara v Bratislave, ktorý organizovalo sionistické hnutie Makabi hacair ako prípravu pre budúcich židovských osadníkov Palestíny.

„Na hachšara sme trochu pracovali, učila som sa pracovať s kožou – vyrábať opasky, remienky na hodinky a podobne. Okrem toho sme sa učili hebrejsky, takže som hovoriť a čítať trochu vedela už predtým, ako som odišla. Prichádzali k nám vyslancami z Palestíny, šlichim, ktorí nám hovorili o živote v kibucoch. V hachšara som bola šťastná a medzi svojimi,“ opisuje Judith.

Členovia skupiny Makabi hacair, Judith Marosi (s otočenou hlavou). Foto – Post Bellum

V apríli 1946 vtedy šestnásťročná Judith Königsberg so skupinou asi stopäťdesiatich ďalších sionistov odchádzala do Palestíny. Išlo o ilegálnu imigráciu, pretože Palestína ako britské mandátne územie prijímala len obmedzený počet prichádzajúcich a britské úrady vydávali málo certifikátov.

Skupina mladých osadníkov putovala cez Viedeň, tranzitný tábor Einring pri Mníchove do Belgicka, kde čakali niekoľko mesiacov na odvoz do Marseille. Tam sa nalodili na nákladnú loď Theodor Herzl, ktorá ich mala doviezť do Palestíny.

„Asi po desaťdňovej strastiplnej plavbe kapitán ohlásil, že sa blížime k brehom Palestíny a o deň alebo dva sa vylodíme. Mali sme ohromnú radosť, tancovali sme a spievali. Zrazu však nad nami začali lietať britské lietadlá a naši vedúci už tušili, že bude zle,“ rozpráva Judith. „My idealisti sme si stále hovorili: nič nás nemôže zastaviť, prežili sme preto, aby sme prišli do Izraela.“

Internácie na Cypre

Ilegálnych imigrantov britskí úradníci nevpustili do krajiny, ale odviezli ich do internačného tábora neďaleko Larnaky na Cypre. „Tam sme zostali dvadsaťdva mesiacov, pretože v Izraeli medzitým vypukla vojna o nezávislosť. Bolo to ako ďalší koncentrák,“ spomína Judith Königsberg.

Do novo vzniknutého štátu Izrael dorazila až v januári 1949, vtedy už s manželom a päťmesačným synom. „Boli sme veľmi mladí, prežili sme koncentrák a túžili sme po láske. Mnoho sa nás rýchlo vydalo a neskôr sa zase rýchlo rozviedlo,“ spomína.

Moshe Königsberg s prvorodeným synom. Foto – Post Bellum

Pripomína, že v Izraeli prichádzajúcich z Európy, ktorí prežili holokaust, neprijímali dobre. Vo vtedajšej spoločnosti, ktorá mala za sebou nedávnu vojnu o nezávislosť, boli preživší za slabých chudákov, ktorí sa „nechali viesť ako ovce na zabitie“. Ani realita kibucov nebola taká ružová, ako ju opisovali mladým sionistom vyslanci.

Judith sa usadila v kibuci Ha-Chotrim, neskôr sa s manželom rozviedla a vydala sa druhýkrát. Vychovala syna a dcéru, pracovala ako kuchárka a potom začala šiť. Napriek veku pravidelne dochádza do krajčírskej dielne v kibuci, kde žije už viac ako 67 rokov. „Každý deň mám čo robiť a každý deň mám kam ísť,“ uzatvára svoje rozprávanie Judith Königsberg.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk


Článok je prevzatý z webu dennikn.sk

Články-príbehy