Židovský kódex
ZdieľaťFacebookEmail

Židovský kódex

Deviateho septembra si pripomíname pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. V tento deň, prijala vláda Slovenského štátu súbor protižidovských noriem – Židovský kódex. Už v tom období bol tento zákon v rozpore s platnou ústavou Slovenského štátu, to však poslancov neodradilo od jeho prijatia.

Zákon obsahoval 270 paragrafov, v ktorých Židov pripravil o takmer všetky práva okrem jedného. Práva na život. O to ich pripravil o rok neskôr zákon o vysťahovaní Židov, vďaka ktorému bolo zo Slovenska, po druhej vlne deportácií, odvezených vyše 70 tisíc Židov do koncentračných táborov, kde drvivá väčšina z nich zahynula.

Definícia Žida

Zákony boli postavené na samotnej definícii Žida, za ktorého považovali každého, kto pochádza aspoň z troch starých rodičov židovského pôvodu. V prípade jedného alebo dvoch židovských starých rodičov išlo o „židovského miešanca“ a podobný princíp platil aj pre uzatvorenie manželstva so Židom. Inšpiráciou pre Židovský kódex boli Norimberské rasové zákony, predstavitelia vtedajšej vlády sa však pýšili tým, že ich zákony sú ešte tvrdšie ako samotné Norimberské. Všeobecne bol Židovský kódex prijatý na Slovensku, jeden z najprísnejších v Európe.

Zachádzal do takých detailov a bizarností ako zákaz lovenia rýb, vlastnenia rádia či jazdenia na bicykli. Neboli to však len maličkosti, ktoré obmedzovali bežný život židovských obyvateľov Slovenska. Židia nesmeli ďalej študovať, cestovať či pracovať ako lekári, zverolekári, úradníci. Keďže nemohli bývať v určitých oblastiach mesta či obce, často sa židovské rodiny sťahovali z miesta na miesto aj niekoľkokrát do mesiaca, pričom väčšina z nich skončila v gete. Súčasťou Židovského kódexu bola aj arizácia židovského majetku, ktorý sa následne presunul do rúk nežidovských občanov Slovenska (árijcov).

Odpustky

Jozef Tiso rád prízvukoval, že v Židovskom kódexe presadil výnimky. Okrem prezidenta mohli výnimky vydávať aj jednotlivé ministerstvá, a to pre ľudí, ktorí sú na svojich pozíciách nenahraditeľní. Problém bol v tom, že za takéto výnimky sa platilo a práve to vytváralo priestor na korupciu. V praxi to vyzeralo tak, že výnimky dostávali prevažne zámožnejší Židia z okolia Bratislavy. Odstránením Židov z verejného života štát dostal týchto ľudí do bezvýchodiskovej situácie. Nemali z čoho žiť, nemohli chodiť ďalej do práce, tým pádom boli pre vtedajší Slovenský štát na obtiaž. To sa štát rozhodol vyriešiť deportáciami. Ani tie však neboli zadarmo a Slovenský štát za každého deportovaného Žida platil nacistickému Nemecku nemalé peniaze.

Je dôležité dodať, že to neboli len Židia, ktorí boli prenasledovaní a diskriminovaní. Boli to napríklad i Rómovia, ktorým bolo zakazované kočovať a ktorým ničili celé osady. Okrem Rómov boli prenasledovaní aj Rusíni, telesne či mentálne postihnutí ľudia, gejovia a lesby a všetci tí, ktorí pre Slovenský štát predstavovali akúsi „záťaž“.

Prepojenie so súčasnosťou

Toto obdobie našej histórie a udalosti s ním spojené sa už síce zvrátiť nedajú, môžu nám však slúžiť ako výstraha, že akýkoľvek náznak diskriminácie či porušovania ľudských práv je dôvod na zbystrenie pozornosti. To, že máme slobodu dnes, nemusí znamenať, že ju budeme mať navždy. Minulosť nám dokazuje, že ani vyspelý štát nie je odolný voči dezinformáciám a klamstvám. Preto je mimoriadne dôležité chrániť demokratické inštitúcie a nedopustiť ich zneužitie podporovateľmi totalitných režimov tak, ako sa to podarilo Hitlerovi v nacistickom Nemecku.

ZdieľaťFacebookEmail
Autor
Natália Vozárová

Využívame hosting Websupportu